Odborníci zatiaľ nemajú celkom jasno odkiaľ vlastne brušný tanec pochádza. V tomto jedinečnom druhu pohybu môžeme nájsť prvky tancov z Afriky, Turecka, Indie, Egypta, Maroka, Perzie. Obdobu brušných tancov môžeme nájsť aj v krajinách Latinskej Ameriky a Karibiku. Všade sa vyvíjal po celé stáročia, snáď aj tisícročia a každá oblasť má svoju charkteristiku. Nech už bola kolíska Brušného tanca kdekoľvek, môžeme povedať, že vždy bola zameraná na zachovanie ľudskej rasy a úrodu obilnín a bohatú žatvu, skrátka kultom plodnosti. Je jasné, že v tejto súvislosti Orientálny brušný tanec zahŕňa prvky náboženské aj erotické. Erotické prvky tu nepredstavujú nič nevhodného ani nemravného. Ako inak sa dá zobraziť kul plodnosti ako zvýraznením typických atribútov ženskosti? Veď plodnosť žien a bohatú úrodu vždy pestovaných plodín vo všetkých kultúrach zaisťovala Matka bohyne. Mala rôzne mená Isis, Aštoret, Ištar, Militta, Párvatí, Afrodité, Venuša, všade riadila kult plodnosti aj striedanie štyroch ročných období. V prvých písomných záznamoch Sumerov je ako súčasť jarnej slávnosti plodenia popisovaný tanec Bohyne Ištar. Uvádza sa, že kňažka pomalými krúživými pohybmi a jemnými trasmi zdôrazňovala pôvodné ženské znaky bruško, boky, prsia, lono, zadoček. Nie je to však celkom presný popis Brušného tanca? Matka bohyňa aj napriek svojmu božskému pôvodu nemohla žiť v celibáte. Rovnaké to bolo a kňažkami jej kultu vo vtedajších chrámoch. Do nich boli posielané dievčatá, aby okrem iného tancovali tento posvätný tanec s krúživými pohybmi a oslavujúci bruško ako zdroj plodnosti bohyne. Aj keď brušný tanec dnes tanečnice tancujú obuté, tradícia hovorí o tancovaní naboso. Nie len preto, že bosá noha umožňuje lepšiu stabilitu, ale predovšetkým kvôli lepšiemu prepojeniu s princípom ženskosti Matkou, zemou prírodou. Tanečnica sa obvykle sprevádza jednoduchými rytmickými nástrojmi ako napríklad prstové činelky, kastanety, ktoré sa navliekajú na prsty. Tlieskaním do rytmu sa sprevádzajú cigánky, kde spojením dlaní vznikne dutý zvuk zvaný, palmadas, ďalej lúskanie prstov, pitos, mľaskaním jazyka, alebo silnými výkrikmi, gytos. Často pri tanci zaraďujú výrazné posunky, ktorými zdôrazňujú nejakú časť tela, alebo význam pôvabu momentu, duende. Okrem toho sa používajú ďalšie výrazné doplnky pri tanci závoje, šable, sviečky, palice, živí hadi. Po skončení tzv. zlatého veku ľudstva nastalo sťahovanie národov a na celom svete sa miešali rôzne rasy a kultúry. Niektoré oslavovali i naďalej brušný tanec ako súčasť náboženských obradov, iné ho tancovali pre jeho liečebné účinky, ďalšie ako prípravu na pôrod, ako súčasť pytačkových rituálov, alebo pre radosť. V stredoveku sa pôvodný zmysel brušného tanca v niektorých častiach sveta vytratil. Prežil len v oblastiach Blízkeho východu, v Afrike, Indii, Polynézii. Na západe sa objavil v 19. storočí. Informácie a kresby o Oriente a tanci sem priniesli cestovatelia a tým vzbudili veľkú zvedavosť a záujem aj potom keď na Svetovej výstave v Chicagu v roku 1893 na po prvý krát vystúpila orientálna tanečnica Little Egypta tanečná skupina Middle East Dance. Západná verejnosť bola šokovaná, ale zároveň fascinovaná. Odvtedy začalo na západe vystupovať stále viac orientálnych tanečníc. Boli to napríklad Ruth St. Denise a Izabela Duncan, ktoré sa nechali inšpirovať východnou kultúrou, ktoré toto umenie na západe revolučne presadzovali. Neskôr presadili brušný tanec tanečnice ako je napríklad Mary Garden so svojím presláveným tancom so siedmimi závojmi a legendárna Mata Hari. Tak ako záujem o Orient vzplanul, tak aj vyhasol. Znovu ho vskriesil Hollywood so vo svojich filmoch v štýle rozprávok Tisíc a jednej noci a začiatkom 60tych rokov začalo v USA vznikať prvé školy brušného tanca. Ich počet neustále vzrastal. V 70tych rokoch sa vďaka ženám amerických vojakov dostal konečne aj do Európy. Výťah z kníh, V rytmu života, Petr Petříček a Milael Kral, Kouzlo orientálního tance. Môžem sa vyjadriť len k môjmu vlastnému poznaniu, Orientálny tanec je pôvabný, zmyselný, ženský a fascinujúci. Stal sa mojim koníčkom, ktorý ma napĺňa a prináša mi radosť. Poznám ženy, ktorým sa vďaka tancu výrazne zlepšil zdravotný stav, a stali sa sami sebou. Milujem hudbu a tanec. Študovala som gitaru na konzervatóriu, takže k hudbe mám veľmi blízko. S tancom som mala vždy problém, pretože k nemu bolo treba partnera. K Orientálnemu tancu žiadneho nepotrebujem. Môžem tancovať sama, doma a kde len chcem. Vytancujem radosť, smútok, únavu, rôzne iné pocity, dokážem ich vyjadriť svojim telom. Orientálna hudba má svoje osobitné čaro. Možno pre naše uši je príliš zvláštna, ale nájdu sa také skladby, ktoré lahodia aj nášmu európskemu uchu. Temperamentný perkusný prejav a zmeny rytmov v jednej skladbe v ľudskej duši vyvoláva úžas a kedže je to emocionálna záležitosť, telo na to patrične reaguje pohybom. Preto som sa rozhodla rozširovať toto krásne umenie medzi ďalšie ženy. Za seba a z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že Orientálny tanec má zaujímavé účinky na ženské telo a dušu. Výrazne zmierňuje bolesti pri menštruácii, krásne tvaruje postavu a spevňuje svalstvo, telo sa stáva pružné a ohybné, má blahodárny vplyv na chrbticu, dodáva sebavedomie a upokojuje myseľ, uvolňuje pohyblivosť panvy, upravuje zažívacie ťažkosti a trávenie, znižuje hmotnosť tela, vracia a zvýrazňuje ženskosť, prináša radosť, je to skrátka nádherný koníček.
Ako je to v súčasnosti?
Toto prastaré umenie vychádza z prirodzeného pohybu, to znamená, že ho môže robiť každá žena. Orientálny tanec vyhľadávajú ženy rôznych vekových kategórií, spoločenského postavenia, štíhle aj guľatejšie. Našli v ňom harmóniu a spojenie umenia a športu. Nepoužívajú sa výskoky ani namáhavé dynamické pohyby, čím sa šetria kĺby. Brušný tanec má svoj špecifický základný postoj - vystretý chrbát a podsadenú panvu. Práca s bokmi v kombinácii a krokmi, jemnými pohybmi rúk a fascinujúcim trasením, prináša okrem radosti aj upevnenie zdravia, posilňuje chrbtové svalstvo, výrazné zlepšenie držania tela, posilňuje panvové dno, upravia sa alebo zmiznú menštruačné bolesti a klimakterické problémy, pozitívne vplýva na psychické ťažkosti (depresie, úzkosť, komunikačné problémy a pod.), pohyby vrchnej a spodnej časti tela pôsobia ako masáž vnútorných orgánov, pomáha predchádzať inkontinencii, pri upravení stravovacích návykov výrazne znižuje hmotnosť tela, zvýrazňuje ženskosť, zvyšuje sebahodnotenie. Na hodinách sú žiačky nútené vypustiť z hlavy všetky povinnosti a starosti, pretože práca s telom si vyžaduje maximálnu dávku koncentrácie na prevedenie pohybu - získanie izolácie jednotlivých častí tela vyžaduje značnú dávku trpezlivosti. Na prvý pohľad to vyzerá veľmi jednoducho, ale v skutočnosti to tak nie je. Odmenou je ladnosť pohybu, zlepšenie koordinácie pohybu tela, uplatnenie vlastnej fantázie a sebavyjadrenie prostredníctvom pohybu. Tie žiačky, ktoré hodiny orientálneho tanca navštevujú pravidelne a venujú sa tomuto umeniu aj doma vo voľnom čase, získavajú stále viac a viac kultivovaný pohyb. Na tréningových hodinách majú oblečené sukne alebo športové nohavice, priliehavé tričko, šatku okolo pása s peniažtekmi, alebo bez nich, ktorá nie je len ozdobou, ale pomáha pri uvedomení si práce bokov. Na nohách majú mäkkú, alebo žiadnu obuv. Neodmysliteľnou súčasťou orientálneho tanca je typická orientálna hudba. Je iná ako naša európska a odlišuje sa melódiou aj rytmom, použitím iných hudobných nástrojov a inej hudobnej formy. Začať správne vnímať a počuť túto hudbu vyžaduje taktiež trpezlivosť. Na hodinách orientálneho tanca sa vyučujú orientálne rytmy a správne vyjadrovanie orientálnych rytmov pohybom. Tanečné hodiny sú určené výlučne výučbe tohto prastarého umenia bez prezentácie náboženstiev orientálnych krajín.